O tom, ako som (knižne) dospela

Iste ste si všimli, že na blogu bola viac než dlhá pauza. Odmlčala som sa takmer na rok. Dôvod bol ten, že sa do môjho života dostali nepekné myšlienky a nechceli odísť. Bola som nútená vyhľadať odbornú pomoc, či už v podobe lekára alebo liekov. Môžem však povedať, že sa dostávam naspäť k svojmu starému životu- životu plného kníh, hradov, výletov, písania, rodiny a šťastia.

Zlepšenie nastalo vďaka mojej rodine, ktorá ma podržala. Vždy. Nech sa dialo čokoľvek. Slová útechy, povzbudzujúce dotyky a úsmevy. Vďaka patrí aj dvom osôbkam, s ktorými som sa práve vďaka chorobe zblížila. Naše vzťahy sa prehĺbili a nebojím sa povedať, že medzi nami vzniklo silné puto v podobe priateľstva. Ďakujem vám.

Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. A aj keď sa pri depresii len ťažko hľadá niečo pozitívne, jednu vec som u seba spozorovala- dospela som. Podľa zákona nie som dieťa už dávno, no až teraz som sa začala cítiť ako dospelý človek. Aj vďaka pomoci psychologičky som prekonala samú seba a svoje fóbie. Sociálna fóbia úplne zmizla, vytratila sa. Kedysi by som nedokázala sama ísť do obchodu, telefonovať, či len povedať niečo po anglicky cudziemu človeku. Pomalými krôčikmi sa mi podarilo tieto bariéry prelomiť. Našla som v sebe silu a odhodlanie, ktoré sa vo mne tak dlho skrývalo.

Brigádujem v kníhkupectve, čo bol pre mňa jeden z najväčších snov. Napriek krátkej dobe som už spoznala niekoľko milých osôb, z ktorých jedna pôsobí aj v blogovej sfére. Komunikujem so zákazníkmi, vyhľadávam im knihy, radím čo čítať. Niečo takéto by ma v minulosti vydesilo, no teraz túto prácu (alebo skôr koníček) vykonávam s radosťou.

Vo všeobecnosti som sa viac začala venovať svojim koníčkom (písanie, kreslenie, zbieranie modelov koní, a samozrejme čítanie) a myslieť na svoje blaho. Nápomocným človiečikom stále zostávam, keďže to mám v povahe, no už budem myslieť aj na seba.

Na konci augusta ma čaká moja prvá veľká skúška- vedúca v detskom tábore. Jedná sa o prímestský tábor na košickom hrade. Keďže zbožňujem stredovek, dúfam, že všetko dopadne dobre a ja aj deti si to tam užijeme. :)

Zmenu som u seba postrehla aj čo sa kníh týka. Tak, ako som kedysi nachádzala potešenie v young adult knihách, dnes sú to romány. Príbehy, kde hlavné postavy stvárňujú tínedžeri, ma už nenapĺňajú. Dalo by sa povedať, že mi pripadajú už trošičku klišé. Tiež mi už nevyhovuje spôsob ich zmýšľania. „Presedlala“ som teda na romantické knihy pre dospelých. Štartom bola kúpa knihy Pýcha a predsudok. Nasledovala Where rainbows end (my ju poznáme pod názvom S láskou Rosie) a knižky od Julesa Verna. Toho som ale čítala aj predtým. Jeho knižky som si zamilovala už pred rokmi, preto sa zaradil medzi mojich TOP 5 autorov.

Som rada, že ste si tento článok prečítali a budem rada, ak sa vyjadríte do komentárov. Môžete písať, či ste sa s niečim podobným stretli vy, alebo niekto z vašich blízkych. Taktiež ako ste sa z toho dostali, každá rada my len pomôže.

Dúfam, že týmto článkom započnem novú éru písania a na blog budem prispievať pravidelne. Všetkým vám želám krásny deň a vidíme sa pri ďalšom článku.