Smer kapitán Grant!

Autor: Jules Verne

Názov: Deti kapitána Granta

Originálny názov: Les enfants du capitaine Grant

Počet strán: 597

Vydavateľ: Mladé letá

Rok vydania: 1998

Jazyk: slovenský

Oficiálna anotácia: Hrdinovia Julese Verna zažili veľa dobrodružstiev, ale v žiadnej inej knihe im autorova fantázia nepostavila do cesty toľko desivých prekážok. Lord Glenarvan a jeho priatelia hľadajú kapitána Granta, ktorý kdesi stroskotal. Jediným vodítkom je odkaz nájdený v žraločom bruchu, z ktorého spoznajú, že miesto sa nachádza kdesi na 37. rovnobežke južnej šírky. Neostáva nič než putovať pustatinami Južnej Ameriky, Austrálie a Nového Zélandu. Hrdinom sa stavia do cesty nespútaná príroda i ľudia, ľudožrúti a trestanci na úteku.

"Čím menej blahobytu človek má, tým menej má požiadaviek.

A čím menej požiadaviek máme, tým sme šťastnejší."

Postavy:

Začnem samotným lordom Glenarvanom. Sympatický muž v najlepších rokoch, ktorý sa nebojí riskovať a za svojich blízkych by položil život. Taký dojem vo mne vzbudil tento udatný chlapík z rezidencie Malcolm. Navonok chladnokrvný a odmeraný, no vo vnútri oddaný a milujúci. Ako dej napredoval, spoznávala som jeho kladné aj záporné stránky. K plusom si lord môže zapísať chrabrosť a efektívnosť v riešení problémov. Musím poznamenať, že každú prekážku prijal so vztýčenou hlavou a naozaj originálne. Ale napokon, aj lord Glenarvan je len človek, ktorý sa obáva o svoj život a život ľudí, na ktorých mu záleží. Občas som krútila hlavou nad nezmyselnosťou jeho úvah a zbytočných obáv. S pomocou jeho ženy lady Heleny sa mu našťastie vždy podarilo nájsť východisko. Helenu som zo začiatku vnímala ako postavu nemastnú- neslanú. Zdalo sa mi, že je v knihe úplne navyše a nemá žiadnu úlohu. Ako som sa ale mýlila! Nebyť tejto nebojácnej ženy, celá skupinka dobrodruhov by neraz skončila niekde v rokline. Obdivovala som, ako sa lady Helena ujala oboch detí, Mary a Roberta Grantovcov, a dodávala im odvahy. Statočná to žena! Obe deti totiž túžili po jednom: nájsť svojho dlho strateného otca. Aj po niekoľkých márnych pokusoch hľadania neklesali na mysli a neprestávali veriť, že svojho otca nájdu. Nádej v nich vzbudzoval práve zemepisec Paganel. Od prvej stránky, kde sa objavilo jeho meno, prischol mi tento zvláštny človiečik k srdcu. Vďaka jeho roztržitosti som mala celý čas o zábavu postarané. Priznajme si, že naozaj nie je normálne, ak sa človek chystá do Indie a ocitne sa na palube lode, ktorá pláva do Čile. Alebo to, čo sa celý čas drvil a považoval za španielčinu, bola portugalčina. Práve vďaka týmto vtipným a milým nedorozumeniam si ma k sebe pripútal. Zabávala som sa aj na jeho škriepkach s majorom Mac Nabbsom, ktoré neraz vyústili do úplne nezmyselnej stávky- napríklad, či dokáže Paganel vymenovať 50 cestovateľov, ktorí prispeli k objavu Austrálie. Ja nepoznám ani desiatich...

"´A čo má dokázať tá vaša rozprávka?´ spýtal sa Paganela major.

´To, čo dokazujú všetky rozprávky, milý priateľ.´

´Teda nie veľa,´ zasmial sa Mac Nabbs. ´No začnite, vy Šeherezáda, jednou z tých rozprávok, na ktoré máte tak

dobre pribrúsený jazyk.´"

Prečo áno?

Ako ste sa mohli dočítať v mojom článku Klasika X novodobá literatúra, Jules Verne patrí medzi mojich najobľúbenejších autorov. Poznám ľudí, ktorí tvrdia, že každá kniha od tohto francúzskeho spisovateľa je neoriginálna a vždy o tom istom. Pripúšťam, že autor dodržuje istú postupnosť takmer v každom zo svojich diel, avšak každé dielo je poňaté tak originálnym spôsobom, že o nejakej podobnosti tu nemôže byť ani chýru. Inak to nebolo ani pri knihe Deti kapitána Granta. Síce mi trošku trvalo, kým som sa dostala do deja a moje myšlienky sa utriedili, no potom sa to rozbehlo. Dielo je písané záživným spôsobom, takže knihu prečítate raz-dva. Autor ani tu nezabudol pridať do cesty hlavným hrdinom prekážky, ktoré sa im našťastie vždy podarilo prekonať. Štýl písania je vhodný najmä pre tých starších, keďže sa v texte vyskytujú historizmy, archaizmy a odborné slová, ktorým by mladšie ročníky nemuseli rozumieť. Takmer pri konci knihy, kde nastalo veľké odhalenie, som bola ako na ihlách. Keď to konečne prasklo, ostala som civieť na stenu asi 3 minúty. Nuž, takéto prekvapenia a ja nejdeme dohromady. :D Aj keď ide hlavne o príbeh, predsa len svoju úlohu zohrala aj obálka knihy a nádherné ilustrácie. Knihu teda môžem právom považovať za klenot vo svojej zbierke.

"Sú chvíle, keď je človek celkom bezmocný a nemôže bojovať.

Rozbesnený živel môže premôcť len iný živel. Glenarvan meravo hľadel na oheň a vodu,

ktoré sa proti nemu akoby sprisahali. Sám už nevedel, čo ďalej."

Prečo nie?

Prvá vec, ktorú musím autorovi vytknúť, je trošku nezáživný začiatok diela. Kým som sa zorientovala kto je kto, aké majú medzi sebou vzťahy a o čo vlastne ide, trošku to trvalo. Postupom deja mi vadili zdĺhavé a občas aj celkom zbytočné opisy. Je fajn dozvedieť sa niečo z histórie daného kraja, ale opisovať kolonizáciu Austrálie, Nového Zélandu a Južnej Ameriky na dvadsiatich stranách (minimálne) je už trošku prehnané. Tiež sa mi zdalo, že druhá časť knihy je o čosi chudobnejšia na dialógy a akčnosť- kniha je rozdelená na 3 časti. Nedozvedela som sa takmer nič nové a Paganelovi, ktorému sa obyčajne nezavrú ústa, nejako nebolo do reči. Možno to spôsobil ten suchý austrálsky vzduch, kto vie. Dalo by sa povedať, že som sa pri tejto časti dosť nudila a v duchu prosila, aby sa už niečo konečne stalo.

Hodnotenie:

Moje konečné hodnotenie je 4,2/5. Autor mohol na viacerých miestach využiť svoju fantáziu, ktorej má, myslím si, naozaj veľké množstvo.